Každý rok 14. augusta si pripomíname pamiatku svätého Maxmiliána Marie Kolbeho – kňaza, františkána, muža neochvejnej viery, hlbokej mariánskej úcty a obdivuhodnej odvahy. Keď v Osvetimi vystúpil z radu a ponúkol svoj život za iného väzňa, jeho meno sa navždy zapísalo do dejín ako synonymum lásky, ktorá sa dáva až do krajnosti. Film „Dve koruny“ režiséra Michała Kondrata sa pokúša rozprávať celý príbeh, ktorý k tomuto neobyčajnému činu viedol.
FILM MÔŽETE ZHLÉDNÚŤ TU
Svätý, ktorého meno pozná u nás takmer každý. Príbeh, ktorý sa vryje do srdca. Ale ako hlboko ho vlastne poznáme? Vieme, kým bol Maximilián Kolbe naozaj?
Už ako chlapec menom Rajmund prežil hlboký duchovný zážitok: pri modlitbe sa mu zjavila Panna Mária a ponúkla mu dve koruny – bielu za čistotu a červenú za mučeníctvo. On si zvolil obe. Vstúpil do františkánskeho rádu, študoval v Ríme, prijal kňazské vysvätenie a čoskoro pochopil, že jeho poslaním je evangelizovať svet prostredníctvom moderných médií.
Film prináša celú radu fascinujúcich informácií, ktoré mnohí ctitelia tohto svätého ani nevedeli. Napríklad to, že Kolbe mal hlboký záujem o vedu a techniku – dodnes sa napríklad dochovali jeho nákresy vesmírnych lodí, návrhy iónových pohonov či úvahy o vesmírnej medicíne. I to ukazuje jeho schopnosť spájať vieru a rozum, spiritualitu s technikou.
Kolbe svoju mariánsku úctu nikdy neskrýval. Práve ona bola smerom a motiváciou jeho duchovného života. Založil hnutie Rytier Neposkvrnenej, vydával rovnomenný časopis (kolem roku 1938–1939 dosahoval v Poľsku nákladu až 1 milión výtlačkov mesačne) a šíril medailónky Panny Márie – tzv. Zázračné medaile. V poľskom Niepokalanówe vybudoval kláštornú komunitu s 750 bratmi, ktorí žili nielen v modlitbe, ale aj v apoštolskej práci. Kolbeho život ukazuje, že svätosť nie je útek pred svetom, ale naopak – krok k svetu a k spoločnému kráčaniu k Bohu.
Ako misionár pôsobil aj v Japonsku, kde založil kláštor v Nagasaki – na mieste, ktoré o niekoľko rokov neskôr zostane po jadrovom výbuchu zázračne uchránené. Tiež tam šíril evanjelium prostredníctvom médií, vždy s pokorou a otvoreným srdcom.
Keď Nemci obsadili Poľsko, Kolbe zostal. Pomáhal potrebným, skrýval prenasledovaných. A svojím životom pravde nemohol byť sebeckým svetom zabudnutý. V roku 1941 bol deportovaný do Osvetimi a pridelené číslo 16670. Tam sa stal svetlom v tme – utešoval spoluväzňov, modlil sa s nimi, delil sa o jedlo.
Keď jeden z väzňov ušiel a Nemci sa rozhodli za trest zabiť desať iných, Maxmilián Kolbe vystúpil z radu. Ponúkol svoj život za otca niekoľkých detí – Františka Gajowniczka. Bolo mu vyhovené. Zvyšok dní strávil v kobke odsúdený k vyhladoveniu. Tuto kobku premenil na „kaplnku“, odkud sa ozývali modlitby a spevy náboženských piesní. Zomrel ako kňaz, ktorý do poslednej chvíle žil pre druhých.
Bola jeho smrť zbytočná? Nech sa film jasne odpovedá: nebola. Jeho smrť bola prelomením logiky tohto sveta. Jeho čin sa stal živým vyjadrením slov Krista:
„Kto by sa snažil svoj život zachovať, stratí ho, a kto ho stratí, zachová ho.“ (Lk 17, 33)
„Kto príde o život pre mňa a pre evanjelium, zachráni ho.“ (Mk 8, 35)
Film „Dve koruny“ odporúčam všetkým, ktorí hľadajú inšpiráciu pre kresťanský život, ktorí túžia po príklade svätosti v modernom svete a ktorí chcú znovu uveriť, že láska silnejšia než smrť naozaj existuje. Film nám pomáha pochopiť, že svätosť nie je vyhradená „niekomu inému“, ale že sme k nej povolaní aj my – vo svojich každodenných voľbách, malých aj veľkých obetiach, službe druhým.
Film Dve koruny môžete zhlédnuť na kresťanskej streamovacej platforme Filmana:
https://filmana.cz/cs/film/90-dve-koruny a v aplikáciách pre iOS a Android.
Bc. Marek Poštulka, Filmana